Pod falošnou vlajkou: utajovanie moskovských procesov

V pokračovaní nášho seriálu o historických zločinoch stalinizmu a na obranu skutočných myšlienok komunizmu, Rob Sewell skúma moskovské procesy z 30. rokov 20. storočia - dopredu rozhodnutý súd, prostredníctvom ktorého byrokracia utopila boľševizmus v krvi.

[Source]

Namiesto toho, aby hovorili pravdu, sa vedúci predstavitelia takzvanej Komunistickej strany Veľkej Británie (CPB) pokúšajú bagatelizovať hrôzy moskovských procesov z 30. rokov 20. storočia, v ktorých boli Stalinom systematicky vraždení Leninovi najbližší spolupracovníci spolu s nespočetnými ďalšími.

Hlavného obžalovaného v procesoch, Leva Trockého, Leninovho najbližšieho spolupracovníka, následne v roku 1940 zavraždil stalinský agent.

Falošne obvinení

V rokoch 1936 až 1938 sa v Moskve konala séria falošných súdnych procesov, z ktorých bol prvým „Prípad trockistického, zinovievského teroristického centra“.

V týchto procesoch stalinskí zradcovia revolúcie z obžalovaných vytĺkali falošné priznania k ohavným zločinom. Okrem „priznaní“ neboli predložené žiadne iné dôkazy. Potom boli odsúdení a zastrelení ako „sabotéri“, „agenti gestapa“ a „kontrarevolucionári“.

Z Leninovho ústredného výboru zostali len Stalin a Kollontaj (tá kapitulovala a bola poslaná do Nórska ako diplomatka). Ostatní boli mŕtvi.

Stalin, ktorý bol vykresľovaný ako veľký „vojnový vodca“ v tom čase postrieľal väčšinu generálneho štábu Červenej armády vrátane veľkého Tuchačevského.

V rokoch 1937-39 prišla Červená armáda o troch z piatich maršalov, všetkých 11 námestníkov komisára obrany, 75 z 80 členov Vojenskej rady a všetkých veliteľov vojenských okruhov, ktorí zastávali túto funkciu v júni 1937. Zvyšok bol zdecimovaný.

Krvavé kúpele

Čistka sa stala rozsiahlou a bola založená na najväčších súdnych procesoch v histórii. Išlo o jednostrannú občiansku vojnu proti pozostatkom leninizmu.

Priepasť medzi stalinizmom a boľševizmom bola taká veľká, že Stalin potreboval zničiť všetky pozostatky minulosti aj mimo opozičníkov. Vytvoril tak rieku krvi medzi stalinizmom a boľševizmom. Stalinský aparát sa stal strojom na drvenie chrbtíc.

Ako odhalil Chruščov v roku 1956, v snahe zvaliť zodpovednosť za stalinizmus na jedného človeka bolo zavraždených mnoho lojálnych stalinistov:

„Zistilo sa, že zo 139 členov a kandidátov Ústredného výboru strany, ktorí boli zvolení na 17. zjazde [1934], bolo zatknutých a zastrelených 98 osôb, t. j. 70 %... z 1 966 delegátov s hlasovacím alebo poradným právom bolo zatknutých 1 108 osôb na základe obvinení z protirevolučných zločinov...“

V krviprelievaní zmizlo nespočetné množstvo ľudí. Britskí stalinisti však aj dnes tieto masové vraždy a zničenie boľševizmu bagatelizujú.

Výhovorky

„Procesy s bývalými sovietskymi a kominternovskými vodcami, ako boli Kamenev, Zinoviev a Bucharin, nezastavili rast popularity Komunistickej strany a marxistických myšlienok v Británii,“ komentuje Robert Griffiths, súčasný generálny tajomník CPB, vo svojej knihe The Gleam of Socialism.

„Keď sa uznávaní právnici, politici a diplomati z USA, Veľkej Británie a iných krajín zúčastnili na moskovských predvádzacích procesoch a potvrdili, že obžalovaní sa skutočne priznali k účasti na 'trockisticko-fašistickej' špionážnej a podvratnej kampani, britskí komunisti neboli sami medzi veriacimi, že takéto sprisahanie skutočne existovalo.“

„Správy o masových represiách, pracovných táboroch a popravách v Sovietskom zväze sa dali veľmi ľahko odmietnuť ako ďalšie kolo kapitalistickej propagandy proti socializmu.“

Ďalej uvádza:

„Neexistujú žiadne seriózne dôkazy o tom, že by vedenie britskej komunistickej strany poznalo celý rozsah čistiek alebo mieru, do akej väznenie niekoľkých miliónov sovietskych občanov - mnohých z nich lojálnych komunistov - nemalo opodstatnenie.“

Spoluvina

Vedeli to dobre. Vedúci predstavitelia britskej komunistickej strany všetko slepo prijímali a denne sa pridávali k špinavým ohováračkám. Boli Stalinovi spojenci.

„Uznávaným“ právnikom bol D. N. Pritt, KC, stalinský spolupútnik. „Nikto nemôže spochybniť ani integritu pána Pritta, ani jeho kompetenciu chápať význam súdneho konania a hodnotu dôkazov,“ napísal žiarivo Daily Worker.

J. R. Campbell, popredný člen a bývalý redaktor Daily Worker, bol počas čistiek v Moskve a priznal, čo sa dialo. Tvrdil však, že vzhľadom na blížiacu sa vojnu nemohol nič urobiť.

Mohla to byť akási hrubá výhovorka na mlčanie. Campbell však nemlčal. Napísal knihu Soviet Policy and its Critics (Sovietska politika a jej kritici), ktorá vyšla vo vydavateľstve Gollancz v roku 1939 a v ktorej obhajoval každý Stalinov krok a tvrdil, že čistky boli skutočné.

Denník Daily Worker bol plný útokov na obvinených, v ktorých Pollitt písal o „vybičovaní byrokratických degenerátov spojených s fašizmom“ (16/6/37).

Dňa 14. júna 1937 noviny oznámili: „Zradcovia Červenej armády popravení“, s komentárom „robotníci Británie sa budú radovať“. Rutinne odsudzovali „fašistického agenta Trockého“. Podľa Pollitta „procesy v Moskve predstavujú nový triumf v dejinách pokroku“. (DW, 12. marca 1938)

„Cudzinci si málo uvedomujú,“ napísal W. G. Krivickij, „aké dôležité bolo pre Stalina v rokoch 1936, 1937 a 1938, aby mohol vyhlásiť, že britskí, americkí, francúzski, nemeckí, poľskí, bulharskí a čínski komunisti jednomyseľne podporujú likvidáciu 'Trockého, fašistických bláznivých psov a rozbíjačov'...“ (Bol som Stalinovým agentom, 1939).

Zakrytie

Britskí stalinistickí vodcovia, ktorí sa snažili stotožniť režim so „socializmom“ a „komunizmom“, hrôzy za stalinizmu len odmietli ako „chyby“, „porušenia“ a „excesy“.

To je však úplne nepravdivé. Hoci mali znárodnené hospodárstva, vládla im byrokratická elita. S boľševizmom, socializmom ani Leninom nemali nič spoločné.

To vedie CPB k tomu, aby zakryla svoju skutočnú históriu - ospravedlnenie stalinizmu.

Len rozchodom s týmto dedičstvom môžu skutoční komunisti nájsť cestu k skutočnému boľševizmu a k nepoškvrnenému dedičstvu Lenina a Trockého.